Keď niekto povie „Som Slovák“, môže to znieť jednoducho. Krátka veta, ktorá definuje národnosť. Ale byť Slovákom je oveľa viac než len údaj v občianskom preukaze. Je to skúsenosť, identita, súhrn histórie, tradícií, radostí aj frustrácií. Je to niečo, čo nosíme v sebe – často hrdí, občas ironickí, ale vždy so srdcom niekde medzi Tatrami a Dunajom.
Narodil som sa na Slovensku. V krajine, kde sa rána začínajú s vôňou kávy a zvukom regionálneho rádia. Kde babičky pečú koláče, akoby išlo o život, a kde je každá návšteva príležitosť na jedlo, rozhovor a trochu nostalgie. Kde deti vyrastajú na rozprávkach od Dobšinského a dospelí sa stále delia o historky z vojenskej služby či brigád na chmeľoch.
Byť Slovák znamená mať špeciálny zmysel pre humor. Taký ten, čo sa rodí z každodenných absurdít, z maličkostí, ktoré vedia len naši. Vtipkujeme o politike, o počasí, o sebe samých. Robíme si srandu z našich vlastných stereotypov – z našej záľuby v bryndzových haluškách, z večného nadávania na „túto krajinu“ a napriek tomu sa z nej odmietame odsťahovať, lebo tu je „predsa len doma“.
Sme národ paradoxov. Malý štát s veľkým srdcom. Krajina, ktorá sa vie postaviť na nohy aj po ťažkých časoch. Od čias Veľkej Moravy cez Rakúsko-Uhorsko, dve svetové vojny, socializmus až po samostatnosť v roku 1993. Sme mladá republika, ale s hlbokými koreňmi. A hoci sa občas cítime prehliadaní vo svete, vieme, čo dokážeme.
Veď sme dali svetu Štefánika, Dubčeka, Tatarku, Sagana, Hamšíka či Nemcovú. Máme hory, ktoré nám závidí celý región. Máme folklór, ktorý sa nezachoval len ako atrakcia pre turistov, ale ako živá súčasť identity – od spevov cez výšivky až po tance, ktoré sa odovzdávajú z generácie na generáciu.
Byť Slovákom je aj o jazyku. Slovenčina je krásna, bohatá a neuveriteľne obrazná. Kto raz počul, ako znie ľudová pieseň „Na Kráľovej holi“, vie, že niektoré emócie sa dajú vyjadriť len našimi slovami. Máme nárečia, ktoré sa menia z dediny na dedinu, a aj keď sa občas smejeme, že „východniari“ hovoria úplne inou rečou, v skutočnosti je to prejav našej rozmanitosti, nie rozdelenia.
A áno, máme aj svoje neduhy. Vieme byť skeptickí, občas príliš kritickí voči sebe aj voči druhým. Niekedy nám chýba zdravé sebavedomie. Ale to všetko patrí k nám. Možno práve preto sa tak dobre vieme zasmiať aj cez slzy. Možno práve preto nás len tak niečo nezlomí.
Byť Slovákom dnes znamená aj čeliť výzvam modernej doby. Učiť sa žiť v digitálnom svete, hľadať rovnováhu medzi tradíciou a pokrokom, medzi hrdosťou na minulosť a otvorenosťou voči budúcnosti. Sme generácia, ktorá si pamätá, keď prišiel internet do domácností, ale aj tá, ktorá dnes cestuje po svete, študuje v zahraničí a vracia sa späť s novými nápadmi.
No nech ideme kamkoľvek, niečo v nás ostáva. Láska k horám, k lesom, k domovu. Tá chvíľa, keď sa po návrate z cudziny nadýchneme slovenského vzduchu a vieme, že sme opäť tam, kde to všetko dáva zmysel.
Byť Slovákom nie je len o tom, kde sme sa narodili. Je to o tom, ako cítime. Ako vnímame svet cez svoje skúsenosti, kultúru, jazyk a ľudí. Je to o tom, že vieme oceniť ticho lesa aj ruch trhu, že rozumieme potrebe slobody aj blízkosti rodiny. Že vieme bojovať, ale aj ustúpiť, keď treba. Že vieme milovať túto krajinu, aj keď nám občas lezie na nervy.
A tak, keď sa ma niekto spýta, odkiaľ som, neodpovedám len „zo Slovenska“. Poviem: Som Slovák. A tým hovorím všetko.