V modernej dobe sa slovo hrdosť často spomína v spojení s národom, kultúrou, identitou, ale aj osobným úspechom či hodnotami. No hrdosť má dve tváre – jednu skutočnú, hlbokú a tichú, a druhú povrchnú, hlasnú a predstieranú. Skutočná hrdosť je postoj. Póza je len ilúzia. Rozdiel medzi nimi je zásadný – a má význam nielen pre jednotlivca, ale aj pre spoločnosť ako celok.
Hrdosť nie je krik, ale ticho, ktoré niečo znamená
Hrdosť ako postoj vychádza z vnútra. Je to vedomie vlastnej hodnoty, identity a koreňov. Neznamená to, že sa človek vyvyšuje nad iných, ale že vie, kým je – a nepotrebuje to dokazovať každému naokolo. Takáto hrdosť je pokorná, ale pevná. Je to pevný základ, nie výkladná skriňa.
Naopak, póza sa často snaží o uznanie zvonku. Potrebuje obdiv, potlesk, lajky, potvrdenie. Je to hrdosť hraná pred zrkadlom alebo kamerou, nie zakorenená v srdci. A hoci môže pôsobiť pôsobivo, pri bližšom pohľade sa ukáže jej prázdnota.
Prečo na postoji záleží
Postoj formuje naše rozhodnutia, naše reakcie na výzvy a náš spôsob, akým vedieme dialóg so svetom. Hrdosť ako postoj je tichou silou, ktorá človeka neopúšťa ani v ťažkých chvíľach. Nedovolí mu skloniť hlavu pred nespravodlivosťou, ale ani pošliapať dôstojnosť iných. Je to vedomá voľba – rešpektovať seba a zároveň nezabudnúť na úctu k iným.
Hrdý človek nepotrebuje kričať „som lepší“. Nepotrebuje znevažovať ostatných, aby sa cítil väčší. Je si vedomý svojej hodnoty a vďaka tomu ju vie vidieť aj v druhých. Skutočná hrdosť nie je o nadradenosti, ale o rovnováhe.
Národná hrdosť: koreň, nie výklad
Národná hrdosť je často zneužívaná ako póza. Nosiť národné symboly, spievať hymnu alebo citovať slávne mená nestačí, ak za tým nie je hlbší obsah. Hrdosť na krajinu sa neprejavuje len v slovách, ale najmä v skutkoch – v úcte k predkom, v záujme o kultúru, v každodennej slušnosti, v práci, ktorá niečo buduje.
Byť hrdý na to, že som Slovák, neznamená myslieť si, že sme najlepší národ na svete. Znamená to vážiť si jazyk, ktorým rozprávam, pôdu, po ktorej kráčam, a ľudí, ktorí mi predchádzali. Hrdosť nie je kampaň na sociálnej sieti. Je to spôsob života.
Hrdosť nie je prekážkou pokory
Niektorí si mylne myslia, že hrdosť a pokora sa vylučujú. Ale pravdou je, že práve pokorný človek môže byť skutočne hrdý. Pretože vie, že jeho hodnota nepramení z toho, čo má navonok, ale z toho, čo nosí vo vnútri. Vie, že aj keď nie je dokonalý, snaží sa rásť. Hrdosť mu dáva chrbtovú kosť. Pokora mu pripomína, aby sa nezohol pred vlastným egom.
Ako vyzerá hrdosť v praxi?
-
Je to remeselník, ktorý poctivo robí svoju prácu, hoci za ňu nedostáva ovácie.
-
Je to študent, ktorý sa učí o svojich koreňoch, nie preto, aby to zverejnil, ale aby tomu porozumel.
-
Je to matka, ktorá učí deti vážiť si jazyk, krajinu a ľudí, nie nenávidieť všetko cudzie.
-
Je to človek, ktorý dokáže povedať: „Som hrdý na to, kým som, ale nezabúdam, že sa vždy môžem zlepšiť.“
Hrdosť ako postoj je tichá sila. Nežiari okamžite, ale svieti dlho. Je pevná, ale nie tvrdá. Skromná, ale nie slabá. A hlavne – pravdivá. V čase, keď je svet plný hluku, je skutočný postoj hrdosti dôležitejší než kedykoľvek predtým. Nepotrebujeme viac póz. Potrebujeme viac pravdy, viac identity a viac ľudí, ktorí vedia, kým sú – a nepotrebujú to nikomu dokazovať.